Alan Wake - recenzia

Neviem ani kde skôr začať a tak sa najprv pozrime na formu. Volíte si z obtiažnosti normal a hard, pričom po prejdení hry sa odomkne obtiažnosť nightmare. Hra pozostáva zo šiestich epizód, pričom každá zaberie približne dve hodinky - na druhé hranie, keď už viete čo na vás kde číha sa tento čas predpokladám skráti o takú polhodinku, pretože si po horách budete vykračovať už posmelšie. Epizódy sú dosť dlhé a keď sa spätne zamyslím, tak len s údivom musím pritakať, že toho Alan zažil v každej jednej viac než dosť. Po každej časti nasleduje navyše efektné zhrnutie predošlého deja, čo je v hraní nový prvok.

Príbeh hádam rozpisovať netreba, keďže základnú premisu už stokrát Remedy omieľalo vo svojich traileroch a rozhovoroch a tak len spomeniem, že dej je dostatočne pútavý na to, aby sa vám ho oplatilo sledovať. Ten je koncipovaný ako televízna dráma s veľmi nápaditým prelínaním osudov postáv.

Samotný príbeh okrem priameho diania posúva vpred i zbieranie stránok rukopisu, ktoré sú roztrúsené po celej lesnatej krajine a buď dopĺňajú dej vo flashbackoch alebo napovedajú, čo Alana na jeho putovaní čaká. Snaží sa totiž oslobodiť svoju ženu Alice zo spárov Temnoty, ktorá sa na obyvateľoch twinpeaksového mestečka Bright Falls riadne vybláznila. Všetko pri tom súvisí s istým spisovateľom a jazerom, ktoré skrýva hororové tajomstvá. Alan tak na svoju dovolenku, na ktorej sa chcel zbaviť tvorcovského bloku, len tak skoro nezabudne a vy takisto.

Hra začína príchodom do Bright Falls a hneď od prvých sekúnd Remedy opäť dokazuje, že sú majstrami filmovej atmosféry. Nehral som ešte ani dokopy polhodinu a už som narazil na 5 popkultúrnych odkazov. Ani niet divu, prvé slová, ktoré v hre začujete sú Stephen King. Odkazuje sa na všetko možné, na Lovecrafta, Lyncha, LOST, Romera, Twin Peaks, Shining, Evil Dead, Hitchcocka, Heavy Metalové poviedky a dokonca i na Butcha Cassidyho a Sundance Kida, takže by som sa ani veľmi nedivil, keby som našiel aj narážku trebárs na Kulhánka. V hre sú aj pre Remedy typické rádiá a televízory. Televízne vysielanie je hrané a môžete v nej sledovať napríklad aj seriál Night Springs, ktorý je poctou legendárnej Twilight Zone, navyše s hlasom podobným Vincentovi Priceovi - hororovej ikone minulého storočia.

Než sa ale dostanem k samotnému hraciemu systému, musím zložiť úctu atmosfére a dizajnu celej hry. Niečo takéto ste totiž ešte zaručene nikde predtým nevideli. Remedy musí mať naštudovaných minimálne 1000 hororov, pretože to, aké rozmanité prostredie stvorili jednoducho berie dych (ak si teda dokážete vychutnávať opustené doly, temné lesy, železničné depá, vyhliadky v pustine, schátralé cintoríny, zdevastované mesto ako vystrihnuté z Night of the Living Dead a podobne). Čo iné by sme ale čakali od štúdia, ktoré prinieslo hard-boiled neo-noir v podobe Maxa Payna.

Predstavte si, že ste videli pár stoviek hororov a v každom sa vám niečo páčilo. Spojením týchto kladných prvkov z každého z nich do jedneho filmu by vznikol ideálny horor... to je práve to, čo sa Remedy podarilo. V Alanovi je fakt všetko. Ak sa vám podarí spomenúť si na vašu najtemnejšiu nočnú moru, pravdepodobne na ňu v Alanovi natrafíte, také je to celé rozmanité a siahajúce do všetkých hororových podžánrov. Písmenami vám to dokázať bez toho, aby som nespoileroval, neviem a tak mi budete musieť veriť, kým sa do hry sami pustíte.

Akcia je dávkovaná veľmi vhodne a je natoľko rôznorodá, že počas hrania ani raz neomrzí, ani nebude pripadať schematicky. V skratke spomeniem aspoň jednu celkom bežnú situáciu: Najprv sa na vás vysype pár 'zombikov' (tzv. Taken), následne na vás vyletí zo starej stodoly rozbehnutý kombajn, milimeter od hlavy z neba drbne 300 tonový vagón a ako čerešnička na záver sa na vás ešte vrhne kŕdeĺ vrán... rozprávajte mi niečo o studenom pote a hlbokých výdychoch po desivom boji. Navyše hranie sa obmieňa, niekedy idete bez zbrane, inokedy máte len baterku a váš sidekick strieľa a rôzne si s ďalšími postavami v boji sekundujete. Začínate napríklad sami, stretnete niekoho, kto sa k vám pridá, potom vás nejaká udalosť oddelí a podobne. Keď sa o rôznorodosť práve nestarajú spolubojovníci, tak sú to rôzne bojové vsuvky akoby vystrihnuté z podaktorých hororov - musíte sa prebojovať po romerovsky mestom, v štýle Hitchcocka sa ubrániť útokom, prežiť masaker na boriacom sa moste ako v Mothman Prophecy, ako z poviedkového magazínu Heavy Metal potom zas pôsobí scéna, keď za metalovej hudby a v doprovode koncertných ohňostrojov musíte odvrátiť po Eastmanovsky návaly Takenov a podobne. Jednoducho milovníkovi hororu sa bude dojatím tlačiť slza do očí od toľkého poctenia si žánru na každom kroku.

Grafika v mnohých momentoch dokazuje divy: vstúpite do temneho lesa, zahalí vás hmla, prudko sa zdvihne vietor, vetvy stromov besnejú až sa divíte ako to, že sa neodlomia, do toho hrá mrazivá hudba, občas z oblohy presvitá nejaká hviezda alebo kúsok mesiaca, pri pohľade na ktorý si prajete aby ste radšej boli na ňom, pretože spoza chrbta sa začínajú vynárať tiene a prízraky a o divadlo je postarané. Ak by bol čas, tak sa tým kocháte a hltáte tú krásu temnoty, no čas nie je, pretože vždy sa nájde nejaký ten černotou nasiaknutý drevorúbač, ktorý má nutkania obzrieť si detailne zvnútra váš skelet.

Než sa dostanem k princípom svetla ako bojového prvku, tak musím spomenúť, že hra svetla je úžasná - keď prvýkrát spálite temnotu baterkou, poviete si možno len "hmm, pekné", no s prvou odpálenou svetlicou začina graficke divadlo. Keď som sa zinfarktovaný vracal z hodinového pekelného rošamba v akejsi chatkovej rezervácii, ktoré vyvrcholilo chlapíkom s kotúčovou pílou v štýle Evil Dead a ešte ma pred chatou čakalo cca 350 vrán, ktoré doslova zatemnili oblohu a v kŕdľoch sa do mňa pekne po hitchcockovsky pustili, mal som fakt dosť. Že výsledný vrana-count bol po približne minútovom boji niečo okolo 250 a ako to vyzeralo na obrazovke už opisovat nebudem, pretoze ozaj to TREBA VIDIEŤ.

Veľmi veľa robí hudba a zvuky, keď som hral so slúchadlami, bál som sa i nadýchnut, všelijaké drobné šuchoty, kvíliaci vietor, mrazivé tóny soundtracku a kopa ďalších drobných škrekov a pazvukov vyznejú správne len v slúchadlách, bez nich sa ochudobňujete o veľkú časť atmosféry. Samozrejme správny masochista bude hrať v noci, ideálne niekde v lesnej chate, prípadne opustenom hangári či vlhkej pivnici chrbtom k dverám, nech ho zžiera pocit, že dakto môže hocikedy prísť od chrbta a preusporiadat mu stavce sekerou.

Poďme už ale k samotnému systému hrania a boja. Väčšina nepriateľských útokov je naskriptovaná, no stávalo sa mi i to, že keď som zomrel a šiel istú pasáž znovu, tak na mňa na jednom mieste čakali protivníci v inej várke, navyše občas, keď som sa na jednom mieste zdržal dlhšie, tak ma hra akoby potrestala tým, že sa na mňa vyrútila ďalšia horda monštier. Kysnúť pridlho na jednom mieste sa preto nevyplácalo, pretože hoci sa k munícii dostávate vcelku pravidelne, nie je jej práve na rozdávanie a je lepšie radšej presnejšie zamieriť a minúť len jeden zásobník namiesto dvoch. Na druhú stranu batérií do svietidla som mal vždy dostatok - asi som správne kombinoval útoky s dostupným arzenálom. Ten tvorí revolver, pumpovacia a dvojkomorová brokovnica, puška, pištoľ na svetlice, svetelné granáty, batéria a ručné svetlice.

Ked Remedy označovali svetlo ako nový revolučný prvok v hraní, tak rozhodne nekecali. Spojenie svetlo plus zbraň je hotový balet, správna kombinácia svetlíc a napríklad brokovnice je priam rambovský arzenál, navyše to čo sa následne rozpúta na obrazovke je potom svetelné peklo. Domyslite si do toho celého ešte efektné spomaľovačky a získate zhruba šajnu o tom, čo vás čaká. Samotné bullet-time momenty sa spúšťajú samovoľne a vôbec nerušia plynulosť akcie. Práve naopak, v náhlej a nečakanej záplave Takenov má aspoň človek sekundu času na rozmyslenie, ktorým smerom sa uhne, alebo čo spraví, rovnako tak svetlica dáva doležitý čas na orientáciu (i keď pri nej toho vidno na obraze minimum). Spomaľovačky sa spúšťajú aj v momentoch, keď sa na vás prirúti nebezpečenstvo zákerne od chrbta, aby ste mali čas zareagovať, prípadne v momente, keď sa vám podarí vyhnúť o vlások útoku, či proste len pre číre potešenie a pokochanie sa rozpútaným masakrom.

Zbrane sú veľmi dobre rozvrhnuté, nehrozí, že budete začínať s revolverom a postupne vám bude nanič, keď sa dostanete k brokovnici. Všetky zbrane sú účinné a ja som približne dve tretiny hry ostával verný revolveru, brokovnicu som radšej šetril na veľké večierky. Občas zamrzí, že v ďalšej epizóde prídete o všetky skvelé zbrane aj keď ste si ich ušetrili z predošlej epizódy, no je to tak dobre, posilňuje to pocit úzkosti, keď začínate znovu a bez arzenálu len s jedným zásobníkom (prípadne i s úplne prázdnymi rukami) proti kvíliacej horde číhajúcej niekde za rohom. Navyše vďaka lampe môžete vidieť aj akousi ektoplazmou kdekade načmárané znaky a rôzne odkazy, ktoré vás dovedú k užitočnej munícii.

Checkpointy sú skoro na každom rohu - len málokedy sa mi stalo, že som musel prejsť do ďalšieho uloženia zdĺhavejšiu pasáž. Rovnako tak i náboje a batérie sa vyskytujú vždy neďaleko strategických miest, čomu sa i sám Alan často začuduje. Samotné ukladanie pozície prebieha po dosiahnutí lampou osvetleného miesta, preto keď v diaľke vidíte svetelný zdroj, začne vám až srdce plesať radosťou.

I keď je hra schválne pomerne priamočiara, poskytuje dostatok priestoru i na blúdenie po rôznych lokalitách, no sandbox rozhodne nečakajte, Remedy našlo vhodný kompromis a tak ani jazdenie v autách nepôsobí okato limitovane - jednoducho preto, že v nich veľa času nestrávite a keď aj hej, tak sú veľmi šikovne zapracované do deja, hoci krásne prostredie hornatej krajiny priam nabáda na taký fajnový joyride len tak bez cieľa.

Interface na obrazovke ukazuje len tie najnevyhnutnejšie prvky, aby zbytočne nerozptyľoval a nekazil atmosféru. Veľmi šikovne Remedy nahradilo mieriaci kríž svetlom baterky - jednoducho tam kam vám svieti luč svetla, tam aj vystrelíte. Takisto Remedy spravilo dobre, že okraje priepastí, mostov a podobne nie sú blokované neviditeľnou prekažkou, ktora vám zabráni spadnúť. Pre mňa osobne to dosť kazieva v hrách atmosféru, keď ma niekde zastaví neviditeľná stena. Síce ma v Alanovi párkrát štvalo, že som náhodou padal a umieral, ale je to cena za posilnenie reálnosti a neodpútavania od uveriteľnej atmosféry a to si vážim viac.

Čo sa týka motion capturingu, tak mi niektoré pohyby pripomínali dosť Maxa Payna, napríklad beh do strán a podobne, no až na skákanie boli v poriadku. Keď totiž Alana uvidíte pri výskoku, tak sa zamyslíte, či jeho ženuška nie je len zásterkou homosexuálneho pisálka. Našťastie veľa toho Al nenaskáče. Ak mi už ale vyslovene niečo prekážalo, tak to bola akási dokĺzavosť postavy. Keď som napríklad chcel, aby Alan zastavil, ešte sa o pár centimetrov samovoľne posunul dopredu i keď sa postava už nehýbala. Nebolo množstvo situácií, kedy som si to všímal, no napríklad na jednom drevenom moste som sa ani na desiaty pokus nedokázal dostať k termoske, ku ktorej viedla cesta cez deravé dosky. Práve vtedy tá kĺzavosť bola priam frustrujúca, až som sa kvôli neustálemu padaniu z dosiek na termosku nakoniec vykašľal.

Nie je to síce nijako výrazné, no občas nie je tvárová mimika synchronizovaná s rečou, Remedy však chybu opraví v najbližšom DLC update. Logické hádanky sú na úrovni "kocka patrí do kockatého otvoru", takže sa v tomto smere hrou poľahky prehryzie aj Hlúpy Jano. Za zmienku stojí aj humorná vložka, ktorej sa Alan Wake rozhodne nebráni a občas precedí sarkastickú hlášku. Avšak až jeho agent Barry je stelesnený 1000+1 vtip a keď s vami práve bojuje po boku, vznikajú humorné nesilené dialógy. V jednej miestnosti potom napríklad nájdete aj xbox s hrou Night Springs a mnoho rôznych vtipných narážok sa schováva po celej hre.

Čo sa týka hudobného doprovodu, tak lepší stiesňujúci suspense soundtrack som nepočul od čias Badalamentiho Fahrenheitu. I pesničky, ktorých je v hre niečo cez 15 sú fajn, od známych evergreenov po tie neznáme. K Achievementom asi toľko, že všetky na prvý krát i tak nezozbierate, no na získanie aspoň dvoch tretín z nich stačí, že proste hru nornálne hráte a zbierate všetko čo vám príde do cesty, využívate efektívne celý svoj arzenál a jednoducho ani nebudete poriadne vedieť ako a obľúbený zvuk a logo achievementu vám z času na čas budú naskakovať na obrazovke. Hru však určite budete chcieť prejsť okamžite znovu a tak sa dozbierajú už aj tie zvyšné, ešte nenadobudnuté bodíky.

Remedy do hry vložilo všetky prostriedky a jeho ďalšia existencia bude závisieť od predajnosti Alana Wakea, preto ak ste tak ešte neučinili, objednávajte - jedná sa o titul, ktorý je priam povinnosťou každého majiteľa Xboxu. Ďakujeme Microsoftu za poskytnutie hry a počasiu za neustály doprovodný dážď, vietor a blesky, ktoré v posledných dňoch skvelo dotvárali atmosféru už tak dokonalého strachu.

Spracovanie a prezentácia:

Menu je prehľadne usporiadané a stručné, príbeh na videohry až nečakane vyspelý, keď práve nevzdáva poctu legendárnym hororom, tak môže smelo konkurovať akémukoľvek žánrovému filmu. Navyše má i skvelý koniec.

95%

Grafika:

Niektoré objekty sú možno občas trochu hranaté a podaktoré textúry mohli byť detailnejšie, no tomu sa niekedy proste s konzolovými limitmi nedá vyhnúť a keď človek vyslovene chyby nehľadá tak dokopy ani žiadne nenájde. Keď príde na hru so svetlom, tak sa Alanovi nič nevyrovná.

95%

Hrateľnosť:

Hranie stále prináša nejakú obmenu alebo núti hráča striedať princípy a tak v žiadnom prípade nezačne byť akcia jednotvárna alebo nudná a na každom kroku čaká nové prekvapenie. Ovládanie je veľmi intuitívne a osvojíte si ho prakticky okamžite, vďaka čomu hneď od začiatku možno kúzliť svetlom a nábojmi a robiť v boji efektné piruetky pomedzi monštrá.

95%

Zvuk a hudba:

Sú prvotriedne, neviem sa dočkať, kedy mi dorazí limitka so soundtrackom, pretože score je úžasne ponuré, pesničky počúvateľné a SFX majú na atmosféru veľmi silný vplyv, preto každému odporúčam hrať so slúchadlami.

100%

Celkové hodnotenie:

Musím povedať, že mi rukami prešlo za moju 18-ročnú hráčsku prax už mnoho hier, no takýto pocit survivalu som ešte predtým nezažil a to sa pritom považujem za hororovo trénovaného jedinca, no tu som si v niektorých momentoch prial vyliezť niekam na najvyššiu vetvu borovice a tam sa pomaly lúčiť so životom, byť ja v Alanovej koži. Nie je preto žiadnou hanbou ak namiesto boja z niektorých súbojov jednoducho zdrhnete pod bezpečnú žiaru lampy. Alan Wake je presne ten typ hry, kvôli ktorým som si Xbox kupoval - jedinečný zážitok, ktorý nedokáže poskytnúť ani film a treba si ho prostredníctvom gamepadu prežiť na vlastnej (hráčskej) koži. No a čo na záver? Alan Wake je môj nový obľúbený seriál.

96%